“Namiesto slávnostného programu sťahovanie do hôr – Rozhlasoví pracovníci v bojových podmienkach – Partizánsky časopis vydávaný pod zasneženými jedľami

Technici zbombardovaného vysielača v Banskej Bystrici koncom prvej polovice októbra 1944 oznámili, že sú tak ďaleko a môžu obnoviť vysielanie Slobodného slovenského vysielača v plnej pôvodnej energii. Rozhodlo sa vysielač spustiť 27. októbra v predvečer československého štátneho sviatku a vysielať slávnostný program, hoci sa tým riskuje ďalšia nemecká odveta. Rátalo sa s psychologickým efektom, ktorý takéto vysielanie z povstaleckého územia vyvolá na ostatnom území ČSR, najmä ak by sa upravil smer vyžarovania antény.
Kým programová zložka so vzrušením a rojčivým elánom pripravovala čo najpôsobivejší program, vo vedení sme sledovali s triezvou starostlivosťou situáciu na frontoch, ako sa vyvíjala pod rastúcim nemeckým tlakom. Balili sme archív, aby sme ho zachovali pre budúcich a odvážali ho s G. Rapošom autom Ľ. Škrovinu do Ľubietovej.

OPÚŠŤAME BANSKÚ BYSTRICU

Osud nám slávnostné vysielanie nedožičil. Štvorka vedúcich SSV po porade oznámilo kolektívu pracovníkov triezvu skutočnosť:

26. októbra opustime Banskú Bystricu. Rozhlas sa prideľuje k štábu I. Čs. armády, ktorá prenesie svoje operácie do horských bojových podmienok. Rozhlas sa stane ozbrojenou vojenskou skupinou, bude vysielať len dôležité informácie, bude sa o seba starať pod koordinovaným velením: J. Vrabec z bojovej stránky, J. Balaďa z organizačnej a zásobovacej. Účasť v skupine – pokiaľ nevyplýva z vojenskej povinnosti – je dobrovoľná. Záväzne sa môžu prihlásiť pracovníci, ktorí majú predpoklady pre takú prácu a taký život, ktoré nás v partizánskych podmienkach očakávajú, prípadne aj v zimných mesiacoch. Oslobodzujúce armády sú síce už na našom území, ale slovenský terén zvýhodňuje ustupujúcich pred oslobodzujúcimi, takže rátajme, že to istý čas potrvá … Prihlásiť sa môžu aj spolupracovníci. Podmienka: podriadiť sa vojenskej disciplíne!

Programové prípravné práce sa zamenili niemenej oduševnenou organizáciou prípravy na cestu do hôr: účelná obuv a odev, remeselné nástroje, potreby na zriadenie prístrešia, prikrývky, potraviny, lieky, osobnú, kolektívne a pracovnú nezbytnosti.

26. októbra 1944 sme po rannom vysielaní zo štúdia v r. k. škole všetko zlikvidovali, zbalili, naložili na dodávkový voz Poštovej správy a odišli smerom na Donovaly. Pojazdný vysielač a pracovníci pre prvé vysielanie z Donoval (G. Rapoš, A. Hollý, J. Vrabec, M. Dudáš, P. Karvaš, Ľ. Škrovina) odišli priamo na Donovaly.

NA STARÝCH HORÁCH

Prevažná časť skupiny so strážnou čatou uviazla pod mojím velením na Starých Horách. Úzka cesta na Donovaly nepojala masy ustupujúcich. Prednosť mali jednotky nastupujúce do nových obranných postavení. A okrem toho neustupovala len armáda, ale aj civilné správy, obyvatelia z obavy pred Nemcami a nemeckí zajatci povstaleckej armády. K týmto ťažkostiam dodali svoje nemecké lietadlá bombardovaním ústupovej cesty i dedín popri nej. Aj my sme ho zažili na Starých Horách. Napriek tomu priatelia z Donoval našli možnosť vrátiť sa na aute por. Škrovinu na Staré Hory, vysvetliť situáciu a dať do výhľadu možnosť zvýšiť počet rozhlasového mužstva o jednu-dve osoby. Rozhodol som sa ostať pri starohorskej skupine a rozlúčili sme sa s tým, že obojstranne budeme hľadať možnosť spojenia.

Skupina prenocovala na schodišti a v šope Obecného domu na Starých Horách. Tam mi prischlo nové meno: Otec. Tak ma pokrstil neznámy čatár čs. armádneho zboru zo ZSSR, odhodlaný hnať Nemcov až po Berlín. Ľahol som si na chvíľku až v ranných hodinách. Keď som sa zobudil, oznámili mi, že dvaja členovia skupiny odišli bez rozlúčky. Rátal som s tým, že odhodlanie niektorých neprekoná stretnutie s touto situáciou.

SMER RICHTÁROVA

27. októbra 1944 sa nič nezlepšilo. Naopak. Zastavenie vysielania z Donovál a posledný rozkaz gen. Viesta boli aj pre nás pokynom. Po porade o situácii s kpt. Pavlom Gajdošom som sa rozhodol opustiť Staré Hory smerom na Richtárovú. Pri odchode sme zažili ďalšie nemecké bombardovanie. Spolupracovník z Bratislavy kpt. G. Neštiak, ktorý krívajúc a opierajúc sa o palicu energicky riadil ústup v ústí doliny, dal nám k dispozícii povoz na odvoz materiálu. No ďaleko sme sa s ním nedostali, lebo dážď, ktorý sa spustil v dopoludňajších hodinách, stále silnel a ďalej pod horou boli všetky domy už obsadené. V strede osady sme sa zložili v dome č. 7 a postavili stráž. Vývoj ústupu sa, prirodzene, neobišiel bez menších excesov, podnietených u niektorých vojakov alkoholom. Našu pozornosť vzbudili výčiny opitého desiatnika, ktorý na červenej motorke po úzulinkej ceste plašil zapriahnuté kone, ale aj vojakov rozširovaním správ, že Nemci sú už na Starých Horách. Keď ho napomenuli, postavil sa aj proti majorovi technického útvaru. Ťažko sa dá v krátkosti vysvetliť, ako sa mi ho podarilo bez použitia zbrane, iba ústnymi rozkazmi prinútiť, aby sa ponoril do studenej vody potoka, od ktorej okamžite vytriezvel. Spomínam túto príhodu len preto, lebo sa stala základom mojej autority v rámci skupiny a aj navonok.

Celú noc aj nasledujúci deň pršalo. No bolo treba ísť ďalej. Po krátkej zastávke u Haľamov, v poslednom dome na Richtárovej, kam sme postupne dopravili svoje veci, vybrali sme sa do strmej hory. Po prebdenej noci unavenejší ôsmi členovia ostali u Haľamovcov, aby ukryli a strážili naše zásoby, zbierali zbrane a hlavne náboje, ktoré budú potrebné pre partizánsku činnosť.

NOVÝ DOMOV POD JEDĽAMI

Neviem, koľko bolo hodín, keď sme vyčerpaní a premoknutí zastali na hornom okraji lúky, východne od Jelenskej skaly. Pod vplyvom únavy, neistoty a počasia temer všetkých sa zmocnila totálna apatia. Možnože tento stav ma viedol k rozhodnutiu založiť oheň a utáboriť sa na noc pod konármi obrovských jedlí, asi 1000 m n. m. Nemusí byť hanbou „pána stvorenia“, ak sa priznám, že nebyť dvoch žien, V. Tublovej a G. Kalocsayovej, oheň nezaložím.

Už záblesk prvých plamienkov osvietil mysle. Apatickí oživli a hneď bolo dreva a akoby zázrakom sa objavila aj vozová plachta, ktorú vystreli nad oheň a nad našimi hlavami. Bolo pod ňou tesno, pršalo za krky, veď nás bolo pod ňou do štyridsať. No hocako, bolo to predsa prvé prístrešie na mieste, ktoré sa nám stalo domovom temer na pol roka.

Keď sme ráno zistili, že plocha je tu výhodná, pustili sme sa do zriadenia tábora. V okolí sa našli veľké vojenské stany i vozové plachty. Nad stany sme postavili drevené konštrukcie, tie sme pokryli čačinou, na to natiahli nepremokavé plachty a mali sme bývanie síce tesné, ale suché a teplé aj neskoršie, lebo sme v nich zriadili i pece. Postavili sme kuchyňu, sklad a napokon aj zemljanku.

NEDOBRÁ SPRÁVA

Prvého novembra prišla od detašovaných na Richtárovej spojka. Priniesla lístok tohto znenia: „Otec! Nepúšťajte nikoho dolu. Sú tu Nemci! Ráno o 8. sa hlásim po ďalšie rozkazy.“ Ráno nik neprišiel. Stavali sme ďalej. Piateho novembra bola nedeľa, zavŕšili sme istú etapu stavby tábora. Poslal som dvoch dobrovoľníkov bez zbrane a v civile na prieskum do Richtárovej. A. Sarvaš a K. Hradský sa vrátili s nedobrou správou. Detašovaní sa už. 2. novembra pobrali a odišli, naše nestrážené zásoby sa stratili a ani sme ich nenašli. Najviac som želel za liekmi, ktorých bolo za kufor. Ostali sme bez jediného aspirínu a v oddiele bol 17-ročný chlapec u dve ženy.

Tento úbytok dobrovoľných členov oddielu, slobodných ľudí, nemalo dobrý účinok najmä na členov strážnej čaty, ženatých chlapov z okolia Banskej Bystrice. Rad-radom sa strácali bez rozlúčky. Báli sa zimy. Napokon ostal iba veliteľ čaty čatár Brna, ktorý v rozpakoch požiadal o uvoľnenie. Vybral sa domov, do okolia Martina, aby sa tam pripojil k najbližšej partizánskej jednotke, ktorej bol užitočnejší, lebo tam poznal pomery.

No za stratených pribudli noví, niektorí len na prechodný čas, iní zostali natrvalo. Zatúlal sa k nám pri Strečne ťažko ranený delmajster J. Putra, ktorý ušiel z nemocnice; prišli a zostali J. Mikuš z Čs. armádneho Zboru zo ZSSR, por. A. Janeček, npor. let. O. Patočka, prof. J. Komiňár, čat. asp. J. Majba a ev. farár A. Predmerský z povstaleckej armády, dr. J. Belanský (+ 11.4. t. r.) a G. Zeman, prvý predseda Revolučného NV v Banskej Bystrici a člen SNR, dr. R. Fanfule s manželkou Annou z Prahy.

Začas pobudli a odišli H. Cveková, F. Zvarík a O. Vandlík z Frontového divadla. Prišil, pobudli a odvelení boli k inému oddielu chorý V. Špatenko, jeho verný druh J. Jaroš, Česi zo ZSSR, príslušníci paradesantnej brigády, manželia Lazarovci a ďalší. Bolo tak, že sa u nás varilo pre 50 ľudí.

V HORÁCH BEZ INFORMÁCIÍ

Len čo sme mali strechu nad hlavou, nadviazali sme spojenie so susednou jednotkou A. Kožáčka resp. čat. asp. G. Marka a dohovorili jednotný postup. Zo styku s roztrúsenými príslušníkmi povstaleckej armády, partizánskych jednotiek sme skoro zistili, že ľudom v horách chýbajú informácie. Slobodný vysielač sa odmlčal, Nemcami ovládané slovenské rozhlasové stanice a Nemcami rozširované letáky lákali povstalcov z hôr vrátiť sa domov; v horách sa vysielania zahraničného odboja ťažko chytali a z dedín tieto správy prichádzali skreslene. Ľudia v horách sa zmietali medzi krajným optimizmom a pesimizmom. Jedna i druhá krajnosť boli rovnako škodlivé a zvádzali k nepremyslenostiam. Optimistom sa pozdávalo, že to provizórne prístrešie, ktoré sme si natiahli nad hlavy, je pridôkladné, škoda toľkej námahy. Aj vytváranie zásob sa im zdalo zbytočným. Inklinovali k lahkomyselnosti, k plytvaniu všade a so všetkým. Pesimisti si ani nechceli predstaviť, že by bolo možnú vytrvať v takýchto podmienkach až do jari. Najmä, keď 7. novembra napadol prvý sneh, ktorého potom už len pribúdalo. Ťahali sa domov, často s ospravedlňujúcim argumentom, že v rodnom budú užitočnejší. Málo bolo pri odhadovaní situácie triezvej úvahy, jasnej predvídavosti. Pre triezve, zdravé hlasy bolo zmyslu. Len dobre demonštrovaný príklad a vari tlačené slovo by bolo mohlo zapôsobiť.

PARTIZÁNSKY ČASOPIS MOR HO

Myšlienka tu teda bola: vydávať partizánsky časopis. Robiť ho nie vo vykúrenej svetlici, lež pod stanom, pod zasneženými jedľami.

Od myšlienky k realizácii nebolo ďaleko. Odhodlania bolo dosť. Ale čo všetko sa odohralo v tomto krátkom čase, koľko prekážok sa prekonalo – zbytočných i objektívnych, – to sa ťažko dá v tejto spomienke čo len približne ozrejmiť.

Kým vyšlo prvé číslo partizánske časopisu Mor ho!, pobil sa môj oddiel s Nemcami dva razy. Mali sme zajatcov. Bol som dva razy v Banskej Bystrici s občianskou legitimáciou na iné meno, bez nemeckého povolenia (Passlerscheinu) aj s ním, keď som si ho sám vystavil. Zorganizoval som v Bystrici spravodajskú sieť pod vedením členov oddielu (R. Špaňhel a O. Patočka). Organizoval oddiel na širšej základni v Partizánskej brigáde majora Morozova. Vyšmykol som sa z rúk príslušníkov POHG pri návrate z Bystrice.

Starohorskí pamätníci si akiste pripomenú onen pochmúrny decembrový deň, keď POHG robili na Starých Horách „pohon na bosorky“, keď zavliekli každé tmavšie žieňa do kostola, nútili ho kľakať pred oltár, modliť sa, aby zistili, či nie je židovka; keď napokon odvliekli farára, notára, veliteľa žandárskej stanice a ďalších do Banskej Bystrice, obviňujúc ich, že podporujú partizánov. A vari aj vtedajší vedúci Poštového úradu a žandársky strážmajster zo Starých Hôr si spomenú na cudzinca, ktorý ich za Svätým Jakubom pojal v ten deň na voz aj s ich manželkami. Ja často myslím najmä na tie manželky a s vďačným úsmevom uvažujem, či by ešte aj dnes od strachu nevyskočili, keby vedeli čo bolo v tých veľkých „mäkkých“ balíkoch na ktorých na voze sedeli. Som im naozaj povďačný, lebo si myslím, že vtedy mi aspoň tak trochu pomohli zachrániť život, keď ma nevdojak svojou prítomnosťou čiastočne legitimovali. Ono totiž ten gardistický poddôstojník, čo nás legitimoval, bol niekoľkonásobný vrah!

Ale o tom vari až inokedy.

J ÁN  B A L A Ď A”

pridal admin; zdroj: BALAĎA, Ján. Keď sa odmlčal Slobodný slovenský vysielač. Práca. 26.10.1969. s. 7