“Na pošte v Leviciach a Kozárovciach sa hlásia Rusi – Štedrovečerná pohoda v Starohorskej doline – Originálna koleda v zemljanke pod zasneženými jedlami

V druhej polovici decembra 1944 mala naša „rozhlasácka“ skupina v horách veľa práce a ešte viacej starostí. Museli sme dokončiť podzemný bunker, ktorý bol určený hlavne pre prácu s chystaným partizánskym časopisom. Rozhlasový prijímač, ktorý som priviezol od Ľ. Škrovinu z Banskej Bystrice, som zveril I. Terenovi, ktorý sa už v gymnaziálnych rokoch zapodieval technikou. Vyznal sa aj v krátkovlnnom vysielaní a už ako žiak mal poťahovačky s úradmi a profesormi pre ilegálne vysielanie. Pri umiestení antény pracovali chlapci s nadšením. Mimoriadne sa osvedčil mladý L. Hoťka, ktorý sa na povstalecké územie dostal z krajov, pripojených v r. 1938 k Maďarsku. Na dve najvyššie jedle, určené na upevnenie antény, vyliezol tak rýchle, že mu od toho dňa inak nehovorili ako jazvec.

Partizáni z Richtárove mali užší kontakt s obyvateľstvom a preto prví priniesli správu, že

NA STARÝCH HORÁCH VYMENILI NOTÁRA

Dovtedajšieho obvinili, že trpel alebo podporoval „spoluprácu s partizánmi“. Gardistická „čistka“ na Starých Horách, ktorú urobili 12. decembra, mala vtedy prvé následky. Prirodzene, nemohlo nám to byť ľahostajné. kto je na mieste zdroja nášho zásobovania predstaviteľom štátnej moci. Museli sme zistiť podrobnosti o zmenách. Úlohy sa podujali dvaja príslušníci mojej skupiny: ev. farár A. Predmerský a por. A. Janeček, zvaný Granát, ktorí mali na Richtárovej i na Starých Horách už spoľahlivé známosti.

V tých dňoch

STALI SA STREDOM POZORNOSTI

partizánskych jednotiek, ktoré mali svoje štáby v priestore Baláže—Kalištie. Usilovali sa o združenie roztrúsených partizánskych skupín. Boli to brigády pplk. Volkova, majora Morozova a majora Petrova.

Myšlienka zachovať si aj v partizánskej činnosti samostatnosť bola veľmi lákavá. No na také úlohy nás bolo málo, čo by sme sa aj boli spojili s najbližšími susedmi. Okrem toho všeličo nasvedčovalo, že správy o prenikaní Vlasovovcov medzi partizánov sa potvrdzujú. Nemci nasadili príslušníkov Vlasovovej zradcovskej armády, vyzbrojených sovietskymi zbraňami i výstrojom, aby tak vyvolali nedôveru a neistotu medzi partizánmi. Práve v tom čase sa začali okolo nás objavovať väčšie-menšie skupiny, znepokojovali dediny a osady a narúšali náš zásobovací systém tým, že sa zmocňovali aj našich zásob, zverených obyvateľom.

V tom čase nás navštívil okrem iných náčelník štábu, neskôr zástupca veliteľa

BRIGÁDY POMSTITEĽOV

kpt. Sokolov-Menšikov so svojím pobočníkom V. Sabolčíkom. Prejavil mimoriadny záujem o to, čo sme doteraz urobili, o naše plány pre budúcnosť. Po rozhovore s ním sa nám ukázali perspektívy činnosti vo veľkej brigáde priaznivejšie a prišlo medzi nami k dohode, ktorú sme potom potvrdili v zemljankách štábu, za mojej skorej návštevy u veliteľa brigády majora Morozova. Pripojili sa aj priatelia z Richtárovej, takže brigáda POMSTITEĽOV majora Morozova ovládala priestor od Balážov a Kalištia po Jelenec, Tureckú, Staré Hory, Richtárovú, Piesky a Jelenskú skalu siedmimi oddielmi (odriadmi), ktorých veliteľmi boli podľa poradia: 1. npor. V. Jelínek, 2. kpt. Vlasov (zahynul 19.3.1945), 3. rot. A. Kozáček, 4. kpt. V. Žíd, 5. J. Balaďa, 6. kpt. Chladný a 7. por. Kaderka. (Je zaujímavé, že Vojenský historický ústav v Prahe eviduje iba 4 oddiely tejto brigády bez štábnych útvarov!)

Medzitým sme dostali podrobné Informácie o zmenách, ktoré sa diali na Starých Horách, aj o tom, že sa

VŠETKY OSOBNÉ PREUKAZY PREVERUJÚ.

Dostali sme do rúk aj novú legitimáciu totožnosti, ktorú vystavil už nový notár. Pri jej skúmaní som zistil, že podpis nového notára je totožný s podpisom notára na mojej falošnej legitimácii z Tajova. Bolo nesporné, že tajovský notár E. Beraxa Je novým notárom na Starých Horách. Rozhodol som sa ho navštíviť a dostal som aj poverenie zástupcu veliteľa, aby som v mene brigády urobil s E. Beraxom dohodu o modalitách spolupráce medzi obyvateľstvom a príslušníkmi partizánskej brigády. Notára som vyhľadal 18. decembra v sprievode Ct. Kováča, môjho zástupcu. Na obecnom úrade bolo plno ľudí, pred nimi sa nedalo hovoriť o veciach, ktoré nás sem viedli. Ukázal som mu legitimáciu, ktorú vystavil a podpísal v Tajove. Okamžite pochopil a požiadal nás, aby sme prišli po 19. hodine priamo do miestnosti naproti, kde mal predbežne aj byt. Keď sme sa potom stretli, vysvetlil som intencie veliteľa brigády, ktorá ovládala celý obvod notariátu. Partizáni nechcú vystaviť obec retorziám, preto sa budú vyhýbať zrážkam s Nemcami v obciach, akcie budú robiť mimo obvodov obcí. Vo dne sa partizáni budú predbežne vyhýbať obciam, pousilujú sa potulujúce sa skupiny lokalizovať alebo odkázať na ďalšie priestory. Naproti tomu obyvatelia budú uschovávať a opatrovať vojenské zásoby u nich uložené pre potrebu partizánov. Potreby z vlastníctva obyvateľov budú partizáni platiť. Zásobovanie partizánov sa bude diať až do ďalšieho opatrenia len v noci a keď v obci nebudú Nemci. Brigáda bude prostredníctvom svojich dôverníkov okamžite informovaná o všetkom čo je v rozpore s týmto dohovorom, čo by ohrozovalo záujmy obyvateľov alebo partizánov.

E. Beraxa sa otvorene priznal že predstaviteľov obcí ešte nepozná, no bude sa usilovať a má dojem, že sa mu pre takúto spoluprácu, v samotnom záujme obcí, podarí získať nielen obyvateľov, ktorí s partizánmi už aj tak spolupracujú, ale aj členov obecných zastupiteľstiev. Na

DÔKAZ DOBREJ VÔLE

mi vystavil novú legitimáciu totožnosti, ktorú mi opatril doložkou, že totožnosť preveril. Okrem toho vystavil policajnú prihlášku k pobytu na iné meno, na ktoré vystavil ďalšiu legitimáciu, aby som ju mohol použiť pri ďalších cestách.

Dvadsiateho prvého decembra sa prihodilo čosi, čo mohlo mať zlé následky najmä pre Staré Hory. Spravodajská súhra v zmysle dohovoru sa ešte nestihla uviesť do života, keď sa u nás ohlásil Fr. Hlavica zvaný Moravák, príslušník 2. čs. brigády zo Sovietskeho zväzu, člen 1. odd. našej partizánskej brigády. Išiel s niekoľkými druhmi na Staré Hory po zásoby. Vrátil sa v noci a so slzami v očiach oznamoval, že na Staré Hory prišli za úplnej tmy, veľmi opatrne. Zistili, že na námestí pred kostolom sa čosi deje. Stiahli sa a čakali. V tom

ZAZNEL VÝSTREL

zrejme tam, kde boli Nemci. Z jeho druhov padol partizán Taussig zo Žiliny, ktorý bol okamžite mŕtvy. Počkali až sa na námestí nič neozývalo, vzali svojho mŕtveho a odniesli na Richtárovú, a tam ho na okraji lesa, nad domom Haľamovcov, uložili do snehu. Až na druhý deň sa zistilo, že okrem Taussiga, streleného do srdca, ostal na starohorskom námestí ležať aj jeden Nemec s prestreleným Srdcom: Bola to naozaj zriedkavá náhoda. Odznel akoby jeden výstrel, vystrelili v tom okamihu dvaja. Jeden padol na jednej, druhý na druhej strane. Obaja trafení do srdca. Nemci nechali svojho mŕtveho ležať tri dni. Až potom odkázali, aby ho občania zo Starých Hôr priviezli do Ulmanky. Vďaka tomu, že naši chlapci si svojho mŕtveho odniesli a do rána napadol čerstvý sneh, nedalo sa pri vyšetrovaní dokázať, že smrť Nemca zapríčinila guľka z partizánskej zbrane. Napodiv príhoda nemala pre Staré Hory nijaké odvetné následky.

Nemecké návštevy z tejto strany Šturca ochabli. Len z ružomberskej strany sa Nemci ešte zavše pokúsili o uvoľnenie zatarasenej cesty a zabezpečenie dopravy na nej do Banskej Bystrice, avšak bez úspechu. Preto sa naša dohoda na Starých Horách veľmi pekne uvádzala do praxe, hoci z Bystrice sa aj naďalej robili opatrenia namierené proti partizánom. Tak oznámil nášmu dôverníkovi vedúci Baťovej predajne zo Starých Hôr, že dostal príkaz dopraviť do Bystrice všetky baganče a pracovnú obuv, ktorú má na sklade. Na druhý deň

KÚPILI SME VŠETKU OBUV,

takže namiesto, obuvi odviedol tržbu. Potrební partizáni našej brigády, dostali na Vianoce obutie.

A tak kým správy, ktoré sme zachycovali, dostávali a podávali štábu brigády, hovorili o vzrastajúcej aktivite Nemcov južne od Ulmanky, v obciach Starohorskej doliny zavládol pokoj. V dôsledku dodržiavanej dohody dostával sa život do nerušeného rytmu, obyvatelia nás podľa potreby zásobovali, my sme podväzovali a eliminovali túlajúce sa partizánske skupiny, vytvárali podmienky pre poriadok.

Dobre organizovaná spravodajská sieť vylučovala už aj bez časopisu nepokoj, ktorý predtým vznikal pri každej poplašnej a nepodloženej správe. Mali sme možnosť takéto správy síce len ústne, ale účinne vyvracať a priaznivé správy s najväčšou rýchlosťou rozširovať. Tak priniesol D. Kulíšek 22. decembra

MIMORIADNU SPRÁVU NA JELENSKÚ SKALU.

Bola od poštovej úradníčky G. Sliačanovej: „… dvaja nemeckí dôstojníci žiadali v telefónnej ústredni v Banskej Bystrici spojenie s Levicami. V Leviciach i Kozárovciach sa na pošte hlásili Rusi. Z toho vzniklo presvedčenie, že Červená armáda urobila taký rýchly prelom, že Nemci nestihli v týchto mestách zničiť telefónne zariadenie.“ – 23. decembra som hlásil: „Po polnoci vysielal nemecký rozhlas správu z hlavného stanu: „ČA prenikla k strednému toku rieky Hron a získala nepatrné územné zisky.“ A ten istý deň o 16. hodine pripúšťa rozhlas v Bratislave: „Rýchle jednotky ČA prenikli od Šiah na severozápad a dosiahli rieku Hron, na ktorej sa im podarilo utvoriť obe predmostia, ale Nemci protiútokmi predmostia zúžili.“ Moskva tieto správy do 17. hodiny toho dňa ešte nepotvrdila. Moskva hlásila len overené správy.

Týmito správami, ktoré sme pri rádioprijímači zachytávali vo dne v noci

VIANOCE NÁS PRIAM PREKVAPILI.

Obyvatelia, vďační, že sme im vytvorili podmienky pre pokojné a tiché sviatky, pozývali partizánov k štedrovečernej večeri, posielali do partizánskych bunkerov koláče a dobrôtky, o akých sa mnohým ani nesnívalo. U nás, Na Haliaroch bola aj kapustnica starohorského farára s klobásou a rozvarili sa v nej aj dve kury zo sliepok od A. Matúšku, ktoré nám u Krištófov na Richtárovej chovali a zachovali. Prišil medzi nás z Banskej Bystrice O. Patočka a R. Špaňhel, priniesli od mamky Špaňhelovej a ostatných priaznivcov prejavy lásky a priateľstva. Dvaja naši banskobystrický zvedovia boli tak nabalení, že doslovne padli od únavy. Kto kedy ocení takúto obetu?

ZASPIEVALI SME AJ KOLEDU

od A. Predmerského (Narodil sa Kristus Pán, veselme sa – spieva každý partizán v hore, v lese). Nebola, práve mierumilovná, no vyjadrovala túžby národa a preto sa rýchle rozšírila aj medzi obyvateľmi dedín. Chlapci si podľa starého zvyku aj zastrieľali a hory prinášali aj rachot streľby od susedných skupín. Oslavovali tak zimný slnovrat, po ktorom dlhé tmy nocí začali ustupovať a k prevahe sa chystali svetlá dní krajšej a lepšej budúcnosti …

Bol to nezabudnuteľný Štedrý večer pod zasneženými jedľami v zemljanke pod snehom.

J ÁN  B A L A Ď A”

pridal admin; zdroj: BALAĎA, Ján. Partizánske vianoce 1944. Práca. 24.12.1969. s. 7