“Pripravujeme sa vydávať partizánsky časopis – Dobrodružná cesta do Banskej Bystrice a späť na základňu – Nemilé prekvapenie a nové starosti

Naša partizánska skupina rozhlasových pracovníkov po zatlačení Povstania do hôr v novembri 1944 budovala a zlepšovala tábor na Haliaroch nad Richtárovou, nadväzovala styky so susednými partizánskymi jednotkami, organizovala život v horských bojových podmienkach, obstarávala zásoby, získavala zbrane, náboje a ostatné materiály a prostriedky potrebné na splnenie predsavzatých úloh.

ŽIVOT AKO V KOMÚNE

V tejto oblasti hôr Nízkych Tatier bol v tých týždňoch stály, čulý ruch. Roztratené skupiny vojakov i partizánov alebo aj jednotlivci prichádzali z rozličných strán, pobudli a zase odchádzali. Žili sme v akejsi komúne. Kmeňoví pracovníci rozhlasu, ktorí dostali pred odchodom do hôr trojmesačný plat, odovzdávali hospodárovi pravidelnú kvótu úmernú výške platu. Kto nemal, nemohol dať. No rozdiel sa nerobil – či už boli povstalci pri jednotke prechodne, alebo natrvalo. Neskoršie – keď sa skupina zorganizovala v rámci brigády majora Morozova – uhradzovali naše potreby z prostriedkov štábu po predložení „ščotu“, ktorý som svojím podpisom potvrdzoval.

Pre znalosť miestnych pomerov a dobrý prístup k obyvateľstvu okolitých obcí stal sa hospodárom a zásobovačom oddielu Andrej Sarvaš a jeho pomocníkom najmladší člen jednotky Karol Tyroler.

BEZVÝSLEDNÉ HĽADANIE

7. novembra som bol s Vasilom Drenčkom, technikom prideleným do Slobodného slovenského vysielača veliteľstvom armády, na prieskumnej ceste nad Balážmi a Kalištím. Pátrali sme po rozhlasových pracovníkoch, ktorí prišli ako prví na Donovaly. Nešlo len o splnenie slova, že sa budeme hľadať, aby sme sa mohli spojiť. Neprítomnosť druhov z vedenia SSV – Gaba Rapoša, Antona Hollého, ale najmä Jozefa Vrabca, s ktorým som mal znášať úlohy vedenia – na mňa ťažko doliehala. Jedinú vieryhodnú správu poskytol mi na tejto prieskumnej ceste Ing. Bušniak, ktorý mal informácie, že rozhlasoví pracovníci z Donoval odišli na východ, pravdepodobne do Liptova alebo na Pohronie. Až po oslobodení som sa dozvedel od J. Vrabca, že v ten istý deň bol celkom blízko nášho tábora, ale dostal také informácie že „rozhlasáci“ sa presunuli, takže sa vzdal ďalšieho pátrania po nás a odišiel k partizánskej skupine nad Hornou Lehotou. Jediným výsledkom tejto cesty – okrem zistenia polôh niektorých partizánskych skupín – bol poznatok, že je prepotrebný informačný zdroj (ako som o ňom písal v Práci z 26.10. t. r.).

ZRÁŽKA S NEMCAMI

Na Richtárovej sa Nemci v prvých dňoch novembra ukázali niekoľko ráz, zrejme za účelom prieskumu. Vždy za vidna. Vykonávali tieto úlohy v úzkej doline povrchne, chvatne a so strachom. V zmysle dohody uzavretej so susednou skupinou ako A. Kozáčka, resp. asp. G. Mareka sme ich nenapádali, no z okrajov lesa bedlivo pozorovali. Často sme boli tak blízko, že sme rozumeli, o čom hovoria. Najmä hlasnejšie povely boli jasne zrozumiteľné (Es wird Finster. Zurück! Nicht weiter. atp.).

Po 10. novembri tieto nemecké „návštevy“ na Richtárovej ochabli, takže si partizáni mohli v osade vybavovať svoje veci aj za vidna, bez nebezpečenstva retorzie voči obyvateľom. Šestnásteho išlo niekoľko mojich ľudí na Richtárovú a Staré Hory, lebo skromné zásoby rýchlo ubúdali. Po úspešnej výprave sa skupina zastavila v dome osadníka Richtera, aby zakľali brava a vyprali si bielizeň. Z roboty ich vyrušila streľba zo smeru od osady Piesky. Hliadka Nemcov narazila nad Richtárovou na príslušníkov skupiny A. Kozáčka a prišlo k prestrelke, za ktorej sa Nemci rozdelili na dve skupiny. Jedna z nich bežala na sever smerom k Richterovmu domu, kde je očakávali chlapci z mojej skupiny. Z výstrelov C. Kováča, J. Garoša a ďalších bol jeden z Nemcov zranený a za podpory dvoch vojakov uchýlil sa do domu Jozefa Krištofa (Richtárová č. 3). V. Tublová sa odvážila ísť za Nemcami a vyzvala ich aby odložili zbrane a vzdali sa. Ranený bol feldwébel Heinrich Schmidt. Od zajatých sme sa dozvedeli, že sú od útvaru z Harmanca a ich úlohou bol prieskum okruhu Harmanec – Špania dolina  -Piesky – Richtárová – Staré Hory – Ulmanka – Harmanec. Po odzbrojení sme ich pustili. Obstarali sme im pre zraneného sánky, aby si ho mohli odviezť. Neskôr sme sa dozvedeli že ho pochovali v Ulmanke. Ostala po ňom špeciálna mapa Harmanec a okolie, pištoľ, vreckový atlas Taschenbuch Grossdeutschland z r. 1941 s kusými poznámkami, podľa ktorých bol ešte 2. novembra v Košiciach – Batalion 672 – a tretieho v Snine. Zranenie si už, chudák, zapísať nemohol.

Od tejto zrážky, za ktorej boli aj ďalší ľahko zranení, sa Nemci na Richtárovej neobjavili až do 18. marca 1945 a partizáni pomaly ovládli aj Staré Hory.

MÁME PÍSACÍ STROJ

V druhej polovici novembra našli chlapci v senníku písací stroj, ktorý priniesli do tábora. Tvrdili, že majú aj rozmnožovač. Písací stroj bol hrdzavý. Dodnes sa mi zdá nepochopiteľné, ako mohol ťažko ranený, nespavosťou trpiaci delmajster Ján Putra, bez potrebných nástrojov celý stroj rozobrať, súčiastky rozložiť na vojenskej prikrývke, očistiť a vyleštiť a potom všetko zasa zložiť. Urobil to a urobil aj iné veci. Opravil poškodené guľomety, automaty, pištole i pušky.

„CIVILISTA Z TAJOVA“ IDE DO BYSTRICE

Mysleli sme si, že sme tak ďaleko, aby bolo možné začať vydávať časopis. No potrebovali sme farbu, blany a papier.

Rozhodol som sa ísť do Banskej Bystrice nielen po tieto potreby, ale zariadiť osobne aj iné veci. Legitimáciu totožnosti, znejúcu na meno Ján Blava, mi priniesli z Tajova. Povstalec, ktorý mi ju zadovážil, sľúbil aj nemecké cestovné povolenie. No v dohovorený deň sme sa minuli, išiel som teda sám bez Passierscheinu. Tu a tam ma zastavil nemecký post. Presviedčal som ich, že si len idem po Passierschein a som na ceste do nemocnice. Raz som hovoril zlou nemčinou, inokedy posunkami. Vyhnul som sa miestnym nemeckým veliteľstvám (Ortskommando) a šťastne som sa dostal pred Bystricu. Tu vo mne hrklo. Obrovská tabuľa na M. Hámroch prísne vyzývala: Eigenmächtige Quartiermachung strengsten verboten! Musel som si prečítať celú tabuľku plnú pokynov, kým som sa upokojil a uvedomil si, že prísna výzva je adresovaná príslušníkom nemeckej brannej moci a že „civilista z Tajova“ vari len neprivedie do nešťastia svojich známych, ak sa u nich bez povolenia ubytuje.

„NÁPADNÝ CHODEC“

Keď som sa Lazovnou ulicou blížil k stredu mesta, zmocnil sa ma nepokoj. Zbadal som, že ľudia, čo ma minuli, sa za mnou obracajú. Zastavil som sa pri výklade najbližšieho obchodu a ako v zrkadle som skúmal, čo je na mne pozoruhodné. Oholený som bol, na sebe mal akési lyžiarske oblečenie, obutie v poriadku, špinavý som nebol, tak čo na mne ľudia vidia? Keď som aj naďalej neprestal byť objektom pozornosti, zabočil som do najbližšej uličky, aby som sa čo najrýchlejšie dostal za Hornú ulicu. Cieľ: byt pani Zd. Špaňhelovej, u ktorej som mal rezervné oblečenie. Keď som sa vykúpal a preoblečený zasadol so synom Rosťom, prišla pani Špaňhelová a opýtala sa, či môžem moje „háby“, v ktorých som prišiel, vyložiť do drevárne. Na môj udivený pohľad mi povedala, že smrdia, akoby ich boli z kočovného cigáňa stiahli. Tak teda toto bola príčina, prečo mi ľudia na ulici venovali toľkú nápadnú pozornosť. Bolo to dobré ponaučenie. Po návrate z Bystrice som si ju Krištofov na Richtárovej uložil súpravu oblečenia, ktorá táborovým ohňom nesmrdela.

„SPRAVODAJSKÁ CENTRÁLA“

Ú pani Špaňhelovej bola dobrá spravodajská centrála. Bola povolaním pôrodnou asistentkou a deti – ako vieme – sa rodia aj v noci, ba – vraví sa – najmä v noci, takže ustráchaný otcovia alebo rodinní príslušníci pribiehali aj po povolenej 20. hodine po pomoc rodičke. Pod takouto zámienkou sa dalo chodiť k nej i od nej aj v nočných hodinách, ak bolo veľmi treba. Sem prinášané správy odnášal a posielal syn R. Špaňhel, člen mojej partizánskej skupiny.

Nocoval som takmer v susedstve, u Škrovinov, kde bol ďalší spolupracovník Ľ. Škrovina. R. Špaňhel zohnal nemecký Passierchein, ktorý sme podrobne zanalyzovali. Podujal sa ho rozmnožiť. Zašiel na faru za farárom Holčíkom,  kde bol písací stroj s totožnými typmi. Tam Passierschein presne podľa predlohy naklepal do blany. Rozmnožiť ju však nestihol, lebo na farmu prišli nemecký dôstojníci, vraj počúvať rádio. Pobral preto farbou natretú blanu a ušiel vo večernej tme cez záhradu. Ešte i dnes ho vidím pred sebou, usmievavého pod zasneženou papachov, na ktorej mu uviazla mokrá vetvička červenkastých listov záhradnej ruže.

„ZÍSKAVAME POTREBY PRE ČASOPIS“

Passierschein sme potom opatrným hladením v menšom počte rozmnožili. Jeden som si vyplnil na meno, ktoré som mal na preukaze totožnosti a použil ho pri ceste z Bystrice. Predtým som však zariadil, aby získané potreby boli rozličnými spôsobmi dopravené do tábora. Veci, ktoré nebolo možné hneď dostať, mi priatelia a vlastenci prisľúbili zadovážiť. Išlo predovšetkým o kvalitný rozhlasový prijímač na akumulačný zdroj, ktorý Ľ. Škrovina v krátkom čase aj dodal s kompletným príslušenstvom.

„Z BYSTRICE SPÄŤ DO HÔR“

Na spiatočnej ceste som so sebou neniesol nič takého, čo by mi mohlo byť pri prípadnej prehliadke na ujmu. Išlo mi teda, hoci bola snehová pľačkanica, poľahky. V takomto počasí, aj keď bol v Bystrici trhový deň, bolo na ceste ľudí pomenej aj nemecký posti zaliezli. Prvý, ktorého som zbadal, stál nad Ulmankou pod železničným viaduktom, pri ktorom už bola výstražná tabuľa: Banditen – und Lawinengefahr. Keď som z pravého okrajového pešníka prudko odbočil k sotva 18-ročnému uniformovanému chlapcovi a siahol do vrecka, celý sa strhol. No keď uvidel v mojej ruke papiere známej farby a keď som ho po nemecky oslovil, začal sa ospravedlňovať, že však on by tie Ausweisy nemusel vidieť, veď vraj ma už pozná, chodím tu vraj každý deň, ale práve pred chvíľou ho bol pokarhať veriteľ, ktorý ho strážnice – drevenej búdy, ktorá bola obďaleč na pokraji lesa – ďalekohľadom pozoroval a zistil, že pustil ženičku bez kontrolovania. Získal som ďalší poznatok a utešoval mladého strážneho slovami vo význame: Trp, kozáčik, bude z teba ataman! Často si spomínam na toho rakúskeho nevojenského vojačika aj v súvislosti s excesom, ktorý sa na tomto mieste prihodil o niekoľko týždňov.

„A OPÄŤ DO BYSTRICE“

Po návrate ku skupine som našiel vcelku všetko v poriadku, ale čakalo ma aj nemilé prekvapenie: správa o rozmnožovacom zariadení sa zakladala na mylných informáciách. A ja som rozmnožovacie zariadenie v Banskej Bystrici neobjednal.

Musel som teda znova do Bystrice, ale aj z iných príčin. Spravodajská spolupracovníčka z bystrickej telefónnej centrály G. Sliačanová ma informovala, že poštoví technici zariaďujú štúdiá v škole, z ktorej vysielal Slobodný slovenský vysielač. Má ta vraj prísť rozhlas z Prešova, ktorý sa evakuuje. Dohovorili sme sa, že ak príde do Bystrice A. Prídavok, dá mi to vedieť, aby som mohol svoj odchod do Bystrice načasovať a tam sa s A. Prídavkom stretnúť. V Bystrici bol v strehu tak R. Špaňhel ako aj O. Patočka. Chystali sa veľké predsavzatia.

J ÁN  B A L A Ď A”

pridal admin; zdroj: BALAĎA, Ján. “Rozhlasáci” v horách. Práca. 6.12.1969. s. 7