“Putovanie s háklivou batožinou z Banskej Bystrice na Staré Hory – Prípravy na vydávanie partizánskeho časopisu v horách pred 25 rokmi

Neuplynul ani týždeň od môjho návratu z Banskej Bystrice do hôr, keď sme dostali očakávanú správu. Spolupracovníčka Gita Sliačanová z banskobystrického poštového úradu oznamovala, že Anton Prídavok s prešovským rozhlasovým ensemblom – okrem Ing. S. Šubu, ktorý sa po vypuknutí Povstania do Prešova nevrátil – je v Banskej Bystrici. Správu potvrdilo súčasné hlásenia R. Špaňhela.

Od spolupráce s A. Prídavkom sme si veľa sľubovali. Už od utvorenia prešovskej odbočky rozhlasu (1.1.1939) sme boli v úzkom spojení. Rozumeli sme si veľmi dobre, vzájomne si pomáhali pri zachraňovaní politicky a rasove prenasledovaných spolupracovníkov a neskôr aj sovietskych utečencov z nemeckých zajateckých transportov. Podiel jeho a Ing. S. Šubu na vystrojení Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici technickým i programovým materiálom je všeobecne známy.

ZNOVA DO BYSTRICE

V piatok 8. decembra 1944 som sa v dome J. Krištófa na Richtárovej oholil, preobliekol a vyrazil pešo, po turisticky – s falošnými dokladmi – do Bystrice. Pripojil sa ku mne aj manžel dr. Neumanovej, ktorá v horárni nad Jelencom liečila partizánov najbližších oddielov a 23. marca 1945, po štvordňovom pochode cez Prašivá na oslobodená územie, v Bystrej nad Hronom porodila zdravá dievčatko. Použiť vlakové spojenie z Ulmanky sme nechceli, lebo vo vlakoch bola častejšia kontrola.

Do Bystrice sme došli bez príhody, no cestou bolo vidieť príznaky morálneho rozkladu nemeckej armády. Stretli sme nemeckých postov, ktorí boli opití (v službe) a ani nás nelegitimovali.

Z NEMCAMI ZA JEDNÝM STOLOM

V B. Bystrici som sa so svojim spolupracovníkom rozlúčil a šibol do našej „centrály” u Špaňhelov na Hornej ulici. Ešte v ten deň som sa stretol s Antonom Prídavkom v byte Emila Šteflíka, úradníka elektrárne, zapojeného do spravodajskej siete vedenej R. Špaňhelom a O. Patočkom. Ubytovaný som bol u Škrovinov. Na druhý nám pripravili schôdzku v kancelárii správcu ovocinárskej spoločnosti Fatra, ktorý podporoval partizánske hnutie. Správca sa taktne vzdialil a nechal nás v svojej úradovni rokovať. O chvíľu sa však vrátil so štyrmi nemeckými dôstojníkmi, navzájom nás predstavil a vyzval, aby sme si sadli za konferenčný stôl. Nemci sedeli z jednej strany a naproti ním dvaja povstalci po boku partizánskeho veliteľa. V tejto šteklivej situácii sme museli zachoval nervy, pokoj, a hrať úlohu, do ktorej nás slepá náhoda vohnala, hoci v prvom momente nám prebehli mysľou všelijaká myšlienky. Po výmene niekoľkých banálnych viet Nemci voľky- nevoľky vyrukovali aj v našej prítomnosti s účelom svojej návštevy. Chceli liehoviny. Situácia nebola len groteskná, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Milý správca mal trocha pod čapicou a do rozhovoru s nemeckými dôstojníkmi, vedeného v nemeckej reči, zapájal aj nás slovenskými ľahkovážnymi poznámkami, v ktorých si z Nemcov strieľal. Zabúdal, že Nemci mohli rozumieť, a prirodzene nevedel ani to, na aké vážne hovory nám vybrali jeho pracovňu. Potom sme sa s A. Prídavkom stretávali už len v byte Ľ. Škrovinu.

SPOLUPRÁCA S A. PRÍDAVKOM

Tu sme sa dohovorili no takejto činnosti a spolupráci:

Rozhlas v Banskej Bystrici bude pre partizánsku skupinu vysielať šifrované, heslovité upozornenia: kľúč sa mal vypracovať podľa potrieb partizánov a možností rozhlasu. A. Prídavok sa zapojí do našej spravodajskej a zásobovacej siete. So svojimi najužšími spolupracovníkmi nebude z Bystrice evakuoval, rozhlasový technický materiál a prístroje s pomocou partizánov zachráni a so siedmimi spolupracovníkmi sa pripojí v danom okamihu k mojej partizánskej skupine, kam ich privedú R. Špaňhel a O. Patočka.

Za môjho pobytu v Bystrici sme zistili, že cestovné povolenia (Passierscheiny) vydávajú na novom útvare nemeckej bezpečnostnej polície, sicherheitsdienstu. Pomocou úradníčky súdu (I. Haškovej) sme získali formulár a ten som vyplnil menom, na ktoré znel môj preukaz totožnosti. Z nemeckého dokladu A. Prídavka som si na Passierschein odpísal doložku, ktorá oprávňovala pohybovať sa na cestách aj po 20. hodine. Podpis SS-Oberschaurführera mi napodobnil A. Prídavok.

Bolo to 11. decembra 1944 večer v byte Ľ. Škrovinu. Vtedy sme netušili, že dobre začatá spolupráca sa stane A. Prídavkovi osudnou. Nikdy viac sme sa nevideli.

CESTOVNÉ KOMPLIKÁCIE

Na druhý deň sme zabalili. Ľ. Škrovinom  zadovážený a darovaný kvalitný prijímač a všetky technické potreby. U Špaňhelov sme pobalili nazhromaždené potraviny, papier, blany a farby na pripravovaný partizánsky časopis, fajčivo, zimnú bielizeň – prevažne dary bystrických priaznivcov Aj tú, ktorú priviezol až z Bratislavy Daňo Medňanský od skupiny vlastencov, medzi ktorými boli dr. Št. Mazák a dr. J. Paľovič.

R. Špaňhel a E. Šteflík zaranžovali, že odídem na stanovisko autobusu idúceho na Staré Hory tesne pred stanoveným odchodom o 13. hod. Nastúpim a moji spolupracovníci z rôznych smerov mi v tom okamihu naložia objemnú batožinu a vodič ihneď vyrazí. Pred 13. hod. som sa z horného konca námestia približoval k stanovisku pri ústí do Lazovnej ulice. Smerodajný bol čas na hodinovej veži námestia SNP. Pohľadom som prebehol po námestí a videl svojich priateľov, ako sa približujú z rôznych strán k spoločnému cieľu. Bol som vari na 80 metrov od stanoviska autobusu, keď som s úžasom zbadal, že autobus sa pohol a pomaly zmizol z námestia, dve minúty pred 13. hodinou. Vodič sa zrejme zľakol úlohy, na ktorú sa dobrovoľne podujal.

Vrátili sme sa do Špaňhelov. No ten deň musel som sa bezpodmienečne vrátiť ku skupine. Chlapci odišli a o chvíľu priniesli správu, že našli povozníka, ktorý povezie liehoviny do hostinca v Svätom Jakube. Je ochotný ma zaviezť na Staré Hory, Bolo to Jediné východisko, súhlasil som.

V Jakube sme zložili liehoviny, usporiadali v strede voza moju batožinu a „namoknutý” furman pohol na sever. Za Jakubom sme dohonili štyroch peších chodcov. Naviedol som povozníka, aby ich vzal. Dve ženy a jeden muž si sadli na moje balíky a tým ich prikryli. Štvrtý, mužský menšej postavy, sedel pri mne na doske konča voza, chrbtom k smeru cesty. Prešil sme cez Ulmanku i pod viaduktom nad Ulmankou a nikde nás nezastavili, nikde nelegitimovali. Bolo to čudné, no vysvetľoval som si to nepríjemným sychravo-hmlistým počasím.

NEDÔVERČIVÝ GARDISTA

Nad Polkanovou nás minulo nákladné auto kryté plachtou s niekoľkými cestujúcimi. Kúsok za nami zastalo. Vtedy som s prekvapením zbadal, že za autom idú po oboch krajoch úzkej cesty ozbrojenci v uniformách, ktoré som nepoznal. Boli to príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, vracajúcich sa zo Starých Hôr. Tuším bol to dôstojnícky zástupca, čo zastavil náš povoz a vyzval nás, aby sme sa legitimovali. Podal som mu doklady posledný. Mojim spolucestujúcim vrátil preukazy bez slova, no odo mňa chcel vedieť na čo idem na Donovaly. To bolo v mojom Passierscheine. Vraj na Donovaloch je plno „banditov“ a na dôkaz mi ukázal aj niekoľko odznakov, vraj odňatých príslušníkom paradesantnej brigády zo Sovietskeho zväzu. Nechcel sa uspokojiť mojou odpoveďou, že tam idem služobne. Povedal, že sa musím vrátiť do Bystrice na výsluch a prešetrenie môjho poslania. Zbadal som jeho znepokojenie, tušil som, že príčinou je v mojom Passierscheine doložka, ktorej nerozumie. Využil som to a zdvorilo, no so zvýšeným sebavedomím som nadhodil, že som ochotný vrátiť sa s nimi, ale na jeho zodpovednosť. Požiadal som ho, aby venoval môjmu Passierscheinu väčšiu pozornosť, aby si všimol doložku, podľa ktorej by si mal uvedomiť, že nejde o každodenný prípad. V rozpakoch sa ma opýtal, kedy sa vrátim. Odpovedal som, že na druhý deň, ak ma nebude dlho zdržovať. Uvažoval a pripustil možnosť, že by som sa mohol pri návrate u nich prihlásiť, lebo vraj na druhý deň prídu zasa na Staré Hory. Z uvažovania ho vytrhol bledý civilista s vyhrnutým golierom kabáta, s okuliarmi so zlatou obrubou, panovačnou otázkou, či nás dôkladne prezrel. Neviem, z akých pohnútok, možno z ľudskej slabosti alebo z ješitnosti, sa nechcel priznať, že sa v mojich papieroch nevyzná, možno „natrunčenému“ povozníkovi alebo jeho koňom sa zdalo, že sa pridlho zdržujeme, len naraz sme sa pohli a počul som vojenské hlásenie gardistovo: „Všetko v poriadku!“ Stihol som len vychmatnúť z jeho natiahnutej ruky moje doklady a počuť jeho pripomienku, ktorú adresoval mne: „Nezabudnite sa zajtra prihlásiť.“

POHON NA BOSORKY NA STARÝCH HORÁCH

Len po chvíli, keď moji spolucestujúci začali unisono posielať gardistov do všetkých možných a nemožných miest, som sa dozvedel, že si s gardistami na nákladnom aute vymenili niekoľko slov, z ktorých sa dozvedeli, že na Starých Horách bol „hon na bosorky“. Vyšetrovali kde-koho pre podozrenie zo spolupráce s partizánmi, počnúc richtárom, farárom, notárom a končiac veliteľom žandárskej stanice; niekoľkých brali so sebou do Banskej Bystrice na výsluch. Medzi odvádzanými bolo niekoľko žien, o ktorých sme sa domnievali, že sú skrývajúce sa židovky. No vysvitlo i to, že mojimi spolucestujúcimi boli prednosta pošty a žandársky strážmajster zo Starých Hôr so svojimi manželkami.

Ten legitimujúci gardista mi nešiel z hlavy. Akoby som ho bol už kedysi videl, no nie v uniforme. Áno, poznal som ho ešte z čias prvej republiky, keď bol šoférom v Trnave. Za vojny sa tak zopsul, že mal na svedomí niekoľko životov. Po vojne sa vo väzení obesil.

Na druhý deň, 13. decembra som sa išiel gardistom „prihlásiť“. No nie sám, ale s príslušníkmi mojej ozbrojenej skupiny a s partizánmi skupiny A. Kozáčka, s podveliteľmi G. Markom a A. Benkom. Gardistov sme sa však nedočkali. Možno vlnou prenáhleného výstrelu z najnižšie zaľahnutej čaty, ktorý musel byť potom podopretý spustením ostrej paľby na nemecké žeriavové auto a po ňom na maďarskú jazdu. Zo správ z Ulmanky sme sa potom dozvedeli niečo o zranených Nemcoch, i žeriavové auto ostalo na ceste, no zvlášť úspešným tento prepad nazvať nemožno. Z môjho hľadiska preto, že mi znemožnil splniť prísľub, ktorý som dal gardistickému dôstojníckemu zástupcovi, že sa toho dňa prihlásim.

J ÁN  B A L A Ď A”

pridal admin; zdroj: BALAĎA, Ján. Po nebezpečných cestách. Práca. 20.12.1969. s. 7