“Ako sa zrodil, redigoval, tlačil a rozširoval partizánsky časopis MOR HO!

Po vianočných sviatkoch 1944 sme v našom tábore nad Richtárovou prežívali dni premien. V rámci brigády majora Morozova nastali reorganizácie, prišlo k presunom do iných oddielov a k prísunom od iných útvarov, podľa potrieb a účelnosti.

Hneď po vianočných sviatkoch prišli prví

UTEČENCI Z NEMECKEJ ARMÁDY.

Vypočúvali sme ich u nás. V dobrej pamäti mi ostal najmä príslušník trestnej divízie SS (Strafdivision Dirnlewanger). Hovorili sme mu Ike. Bol členom KS Nemecka z Berlína. Vypočúvali sme ho v prítomnosti Jurka Nekruteka, vyznamenaného vlani radom Červenej zástavy. Vidím ho pred sebou, ako dychtivo siahal po zvyškoch vianočných koláčov. „Ach Kuchen“! zvolal, keď sme ho ponúkli. Ostal vo zväzku našej brigády s ďalšími Nemcami, s Johnym (kdesi zo západnej časti Nemecka) a s Hansom z Viedne. Ike sa ma raz opýtal, čo sme to pozerali za jeho chrbtom počas výsluchu. Nevedel, že od polovice decembra – odkedy sme mali rádio – mali sme evidenciu na frontoch podľa zvodiek moskovského rozhlasu, z ktorej sme si jeho údaje overovali.

AKO DOSTAŤ ROZMNOŽOVACÍ STROJ

Aj v našom oddiele sme urobili zmeny. Riadenie hliadok som zveril svojmu zástupcovi Ct. Kováčovi, ktorému som pridelil ako zástupcu rozvážneho J. Mikuláša z čs. brigády zo ZSSR, ďalej V. Drenčku, L. Hoťku a J. Majbu. So zvyškom sme sa predbežne, sústredili na odpočúvanie správ na Škrovinovom prijímači a na spracovávanie správ, ktoré sme už dostávali zo siete v takom množstve, že denné hlásenia pre štáb brigády sa rozrástli až na šesť strán. Poniektorý deň išiel dokonca kuriér s depešami aj viac ráz denne (zväčša náš atletický D. Kulíšek). No boli to nielen správy o rýchlych pohyboch Červenej armády na frontoch, ale – čo bolo pre našu činnosť dôležité – aj hlásenia o pohyboch a opatreniach Nemcov, o zatýkaniach, väzneniach a popravách partizánov a občanov v Banskej Bystrici, Medzibrodí, Šalkovej atď., o zvolávaní najmladších ročníkov do rodobrany. Nad týmito správami sme veľmi bolestivo pociťovali nedostatok rozmnožovacieho stroja, lebo vhodnými letákmi dali by sa povolávaní ľudia získať do aktívneho odboja, na pripojenie sa k partizánom a pod., ako som to doslovne hlásil v depeši z 1.1.1945.

V prvých dňoch januára 1945 bol som častejšie na štábe a často som sa stretával so zástupcom veliteľa brigády kpt. Sokolovom-Menšikovom na Richtárovej, kde sme robili najrozmanitejšie úlohy. Nedostatok rozmnožovacieho prístroja doliehal na nás aj tu. A. Prídavok urgoval osobný kontakt na vypracovávanie kódu. Urgoval aj O. Patočka, takže ďalšia cesta do Banskej Bystrice zdala sa mi krajine potrebná, hoc aj správy zovšadiaľ hovorili o zostrenej činnosti nemeckého gestapa Uvedomil som si zavčasu, že v rámci brigády nemôžem konať svojvoľne, že bez súhlasu nesmie opustiť miesto. Odkaz majora Morozova znel v tom zmysle, že takýto súhlas – vzhľadom na to, že ide o veliteľa oddielu – by si zodpovedať nemohol. Nadhodili mi, či by veci nemohol vybaviť niekto z môjho oddielu, kto sa v Bystrici vyzná. Do úvahy mohli prísť Ct. Kováč, Dalo Kulíšek, alebo A. Sarvaš. To som zasa ja nemohol pripustiť, lebo som vedel, že Kulíškov i Kováčov otec boli väznení gestapom v bystrickej sédrii. Pre môj názor hovorili aj skúsenosti so Štefanom Pichlerom, ktorého 22. decembra zatkli a väznili gestapáci len preto, lebo ho videli rozprávať sa s matkou Ct. Kováča, ktorej niesol peniaze. Tento Št. Pichler, mimoriadne bystrý a vtipný chlapec, bol postavou taký malý, že sme mu dali urobiť mimoriadnu legitimáciu, v ktorej sa potvrdzovalo, že ešte nemá 15 rokov. Vykonal už viacero ciest, bol aj v Mikuláši, všetko dobre vybavil a preto sme ho bez obáv púšťali aj do Banskej Bystrice.

Toto hľadanie spôsobov, ako dostať z Bystrice rozmnožovací prístroj, narušila

PRÍHODA S BORISOM.

Boris – tak sme ho volali – bol ruský partizán. Mal peknú postavu, ružovkastú, takmer dievčenskú tvár, v nej belasé, huncútske oči. Zavše sa objavoval so svojím sprievodcom, slovenskými, partizánmi na Richtárovej. Nemal som rád návštevy tejto „voľnej“ skupinky, ktorá podnikala svoje akcie bez koordinácie, náhodiIe. Obával som sa, že nebude dodržiavať dohodu, ktorú som v mene brigády urobil s predstaviteľmi Starých Hôr. Na Richtárovú prichádzali Borisovci síce len odpočívať, no ich oddych bol spájaný s nežiaducimi javmi.

Jeden z prvých januárových večerov neprichádzali moji chlapci, ktorí mali úlohy mimo tábora, načas domov. To nás znepokojovalo, lebo presnosť – hoci sme ju v partizánskych podmienkach nemerali na minúty – bola podmienkou istoty a bezpečnosti. Prvý sa vrátil J. Lukášik. S nadšením rozprával o najnovšom hrdinskom kúsku Borisovom. Stavil sa vraj o fľašu slivovice, že zastrelí nemeckého strážneho pod mostom na ceste z Ulmanky do Starých hôr. Vypožičal si ženské šaty, zababúšil sa do vlniaka a pištoľ vopchal do rukávnika. Vzal so sebou asi 10-ročného chlapca a sánky a hajde na Ulmanku. Keď prišiel k viaduktu, zamieril si to priamo k Nemcovi, ani čo by sa mu chcel – ako to bolo zvykom – legitimovať. Vytiahol pištoľ, vystrelil na Nemca a ušiel s chlapcom do hory. Boris stávku vyhral a na Richtárovej oslavovali.

Neskôr sa vrátili aj ostatní chlapci, ktorí sa zdržali kvôli druhovi, na ktorého z oslavy husárskeho kúska zapôsobila zemská príťažlivosť, čo aj snehom zavalená. A to bolo proti našej reguli. Medzi dobrodružnými povahami a triezvymi hlavami došlo k názorovým rozporom. No na druhý deň ráno som poslal depešu veliteľstvu brigády. Kpt. Sokolov prišiel okamžite a milého Borisa vykázal z obvodu našich organizovaných brigád. Vzápätí sme dostali správu, že Nemci nad Ulmankou zostrili stráž a zakázali komunikáciu na ceste, čo malo ďalekosiahle následky. Bolo po nádeji tade získať rozmnožovací prístroj.

Podobné výstrelky sa vyskytovali, kým sme nedostali celý obvod pod suverénnu kontrolu. Medzi podobné excesy patrilo aj poškodenie elektrárne v Jelenci, ktorá mala len lokálny význam a jej vyradenie poškodilo iba miestne a teda aj naše partizánske záujmy.

Do Bystrice sme teda nemohli, no v najvyššej núdzi sme rozmnožovacie potreby predsa len dostali. Dodali ich priatelia z Bystrice cez Baláže. Mohli sme teda svoj

VYTÚŽENÝ ČASOPIS

vydávať a ním i osobitnými letákmi informovať, upozorňovať, varovať občanov okolitých obcí a partizánov.

Organizačne sme boli pripravení, takže prvé číslo časopisu MOR HO! vyšlo 17. januára 1945 pod mottom štvorveršia Sama Chalúpku, ktorým sme burcovali Slovač zo Slobodného slovenského vysielača.

Hneď na to sme vytlačili prvý leták a signovali ho tak, aby sa naznačovalo, že ho vydáva hlavný štáb partizánov.

„Vyslovujem to iba dnes, lebo to iba dnes môžem vysloviť, že tento nepriateľ je totálne zlomený a už nikdy viac nevstane!“

Hitler o ZSSR v októbri 1941. MOSKVA, 18.1.1945: Varšava a  Czenstochowa oslobodené!

BERLÍN, 18.1.1945: Dnes nezáleží na Varšave a Czenstochowej. Dnes ide o samotnú ríšu – ide o Berlín!

MOSKVA, 19.1.1945: Kraków a Lodž oslobodené!

BRATISLAVA, 19.1.1945: Nemecké vojská sa odpútavajú z východného Slovenska podľa vopred stanoveného plánu!

KOŠICE, 21.1.1945: Košice, Prešov a Bardejov oslobodené!

Od prvého čísla počínajúc, sme oznamovali takéto a podrobnejšie radostné správy o postupoch armád na Východe aj Západe, o ďalšom zvieraní Hitlerovej veľríše, o udalostiach z okolia, no a radili sme čo robiť a ako robiť, aby sa čo najviac zachránilo z národného majetku pred zničením a odvlečením do ríše dodychujúcich fašistov.

Do prechodu za front, do 19.3.1945, vydali sme dovedna 48 čísiel časopisu MOR HO! – 16 187 výtlačkov, 3 čísla Zvestí – 726 výtlačkov, 5 letákov v slovenskej reči – 2 180 výtlačkov, 2 letáky v maďarčine – 780 výtlačkov a 1 leták s mapou v nemeckej reči – 440 výtlačkov. Bolo to spolu 59 titulov – 20 313 výtlačkov na 84 757 stranách, za 61 dní. Jednotlivé čísla vychádzali na 2 až 16 stranách, pod stanmi, v zemljanke, pod snehom v nadmorskej výške takmer 1 000 metrov. Ponechávam fantázii čitateľa, aby si utvoril predstavu, koľko sme spotrebovali papiera, ako sme ho do bunkrov dopravovali a pod. Pritom poznamenávam len toľko, že väčšia časť papiera, ktorý obetaví nadšenci dodali, bola pre náš časopis neupotrebiteľná.

Nevychádzali sme presne, to priznávam. Naša redakčná uzávierka sa riadila poveternostnými pomerami. Ak sa nám nepodarilo zachytiť moskovskú zvodku včaššie, ale len o polnoci, išiel materiál do tlače aj o druhej v noci. Ráno bol náklad vytlačený.

Pretože o tejto, na partizánske pomery rozsiahlej publikačnej činnosti sa dosiaľ veľmi málo vie, nech mi je dovolené aspoň v krátkosti spomenúť

AKO SA ČASOPIS ROBIL, AKO SA ROZŠIROVAL.

Za obsah časopisu som bol zodpovedný veliteľovi brigády mjr. Morozovovi. Nezávideniahodnú úlohu stáleho redaktora som zveril I. Terenovi. Bol takmer prikovaný do bunkerov. V redakčných prácach mu pomáhali: J. Balaďa, dr. J. Belanský, dr. Fanfule, Ct. Kováč, J. Lukášik a V. Tublová. Zredigovaný materiál do blán pripravoval J. Lukášik, pomáhali mu okrem I. Terena dr. Belanský, dr. R. Fanfule, V. Tublová, niekedy Ct. Kováč a A. Sarvaš (vzhľadom na to, že vo dne boli temer vždy na nohách).

Tlačiarom bol J. Lukášik (preto mu prischlo meno Machold, podľa bystrického tlačiara). Pomáhali mu dr. R. Fanfule, A. Fanfulová, D. Kulíšek, K. Tyroler a Ivan Teren. Hlavičku časopisu, mapy a ilustrácie bolo treba do blán každý deň ryť. Bola to zdĺhavá, jemná robota. Robil ju zo začiatku (do ochorenia) A. Sarvaš, potom G. Zeman a niekedy Ct. Kováč a I. Teren. O techniku, o dobrý stav strojov sa staral nenahraditeľný Ján Putra.

Správy z rozhlasu zachycovali okrem I. Terena hlavne V. Tublová, D. Kulíšek a ostatní, ktorí pomáhali aj v redakčných prácach. Článkami prispievali J. Balaďa, dr. J. Belanský, dr. R. Fanfule, J. Kominár, Ct. Kováč, A. Predmerský, A. Sarvaš a G. Zeman.

Časopis i letáky sme expedovali, troma hlavnými smermi: Smerom na Baláže Išiel časopis pre štáb brigády, brigáde mjr. Volkova, redakcii časopisu Partizán, Pracovnému výboru KSS a do obce Baláže; smerom na Staré Hory išli výtlačky pre Staré Hory, Richtárovú, Lipt. Osadu, a kpt. Gurskému; tretí smer išiel na Jelenec, Španiu dolinu, Búthovcom, dr. Ruttkaymu a kpt. Kellermanovi. Niečo sa odložilo pre archív a redakčnú potrebu.

Ani náklad nebol vždy rovnaký. To záviselo na zásobách a kvalite papiera, blán a na závažnosti obsahu. Bolo aj tak, že sme vydali druhé vydanie niektorého čísla, ak nám z blany pre prvé vydanie nevyšlo dosť výtlačkov a číslo obsahovalo dôležité správy. Na jedno číslo pripadlo v priemere 333 výtlačkov.

J ÁN  B A L A Ď A”

pridal admin; zdroj: BALAĎA, Ján. Tlačené slovo zo zemljanky. Práca. 17.1.1970. s. 7