“Príď, syn môj, aspoň na tento večer, aby som nebola sama ako prst. O tvojom bratovi Janovi ani o otcovi neviem nič. Niekoľkí ľudia mi povedali, že Jana chytili na Starých Horách Nemci a že ho odvliekli, ale kde, neviem. Za štedrovečerným stolom budú tri prázdne miesta. Príď a zaspievaj mi pod oblokom našu starú pieseň o Vianociach. Mama

Asi takýto list doniesla spojka z mesta pod Jelenskú skalu. Príď domov aspoň na tento večer a potom sa zasa vráť medzi svojich. Viem, že máš rád hory i tých, s ktorými prečkávaš mesiace, aby ste mohli prísť domov!

To bol hlas matky, a nielen mojej. Veľa ich bolo. Len k našim bunkerom tajne upieralo oči pätnásť matiek. Aspoň na Vianoce chcely mať svoje deti doma. Chcely sa s nimi porozprávať o tom, či ešte dlho bude trvať vojna. A k ostatným bunkerom, ku každému stromu, ku každej skale vysoko v horách tajne, ale s hlasným plačom upieraly oči matky i sestry, aby aspoň na Štedrý večer privolaly mužov a bratov. Slzy sa tratily v snehu. Zamŕzaly na sklenené korale a ticho zvonily partizánom k svätému večeru. To bola pieseň, pre ktorú sa každý z nás zatváral do samôt. I keď sme mali pušky, granáty, automaty a guľomety, staly sa z nás deti.

V duchu sa túlim k matke, ktorá ešte i v tento deň stoji pred mestskou kuchyňou a čaká na bielu bochňu chleba, aby voľačo bolo na vianočnom stole. Všetko toto je hlboko v dolinách. Cez závoj biely, vyšívaný spomienkami, dívame sa do dolín. Spájame sa so všetkými, ktorí nie sú tak slobodní, ako my. Otvárame väzenské cely pre tých, ktorí sa dusia v smrade, aby sa nadýchali bieleho vianočného vzduchu. Stojíme pri zamrznutých hroboch kamarátov, ktorých zabili Nemci, a zaživa im poodrezávali uši. Cesty v horách sú biele a mäkké. Smrť na Vianoce je krvavá a bolí. Jedle sú ako mladuchy, ale onemely ako naši, ktorých zabili Nemci.

Pod nami v doline je banícka dedina Rychtárová. Drevené izby práskajú vianočným teplom. Potok, ktorý preteká dedinou, zamrzol, aby bolo počuť starohorské zvony a tých, čo sa večer rozídu pod obloky spievať. Pastier Jožo má v kúte izby štrnásť lieskových prútov. K jeho starej, sedemdesiatdvaročnej mame, k tetke Lojze, ako ju voláme, najradšej chodievame. Aj teraz, pred Vianocami, nahriala vody a kto chcel, mohol sa u nej vyumývať.

– Keby sa už voľade podela tá vojna! Chudáci, v takýchto mrazoch a ešte na Vigíliu v horách. Ktože by to bov kedy poviedav, že to tak dlho bude trvať – rozpráva tetka.

Pastier Jožo má v kúte izby štrnásť lieskových prútov. Ako obecný pastier zanesie do každého domu podľa zvyku jeden prút. Vráti sa neskoro v noci. Jeho mama sedemdesiatdvaročná, budú ho čakať s petrolejovou lampou pri oblôčiku, ktorý je do polovice upchatý zeleným machom, aby nefučalo. Do kúta nad posteľ postavil Jožo maľovaný Betlehem s pastiermi, s Ježiškom a ovcami. Pod hradu, alebo ako baníci nazývajú hrady, pod povantrút zavesil svrčinový stromček. Vianoce sú už tu. I v drevenej izbe, i na cestách sú Vianoce. A na jednej z vianočných ciest zo Starých Hôr do Rychtárovej sú krvavé hviezdičky. Primrzly, aby ich bolo lepšie vidieť. Po tejto ceste pôjdu obyvatelia Rychtárovej do starohorského kostola modliť sa. Nech povedia Ježiškovi, že jeho pokoj narodil sa v krvi. Nech mu povedia, že krvavé hviezdičky na bielej ceste sú mladé srdce dvadsaťročného partizána od Žiliny, ktorého v prestrelke na Starých Horách zabili včera (23. Xll. 1944) Nemci. Vy, ktorí pôjdete na utiereň, povedzte Ježiškovi, že krv na ceste sú mladé ruky, ktoré bojovaly, že krv na ceste sú dvadsaťročné ústa, ktoré spievaly novému životu. Povedzte baníci, Ježiškovi, že mladý partizán od Žiliny leží, už noc i deň v maštali na sene prikrytý partizánskym plášťom. Jeho živí druhovia mu stavajú čestnú vianočnú stráž. Mladý partizán zatvoril oči a predpovedal návrat z hôr. Padol a predpovedal znovuzrodenie a obrátenie škôl i kostolov, ulíc s ľuďmi, miest i dedín s ľuďmi a i vás, baníci v bielej doline.

Pred štedrovečernou večerou v horách, sedíme pod stanovou plachtou. Karbidka je naším veľkým lustrom, ktorý zapaľujú pri vianočnej slávnosti v kostole. V stane pod plachtou je tep¬lo. Ivan šedi pri rádiu a ladí na Bratislavu. Sme rozhlasová partizánska skupina, máme batérkové rádio. Z rádia znejú vianočné koledy. Zo všetkých rozhlasových staníc sveta počuť známu melódiu o tichej a svätej noci. V dvoch vojenských stanoch a v jednej zemljanke je nás pätnásť. Trinásť mužov a dve ženy. Vojenské stany sú ozdobené čečinovým vencom a niekoľkými pozlátenými salónkami. V zemljanke, kde bude večera 5. odriadu mjr. Morozova je dlhý stôl. Stôl je drevená desiatnikova-rechtorova posteľ. Bielu plachtu miesto obrusa požičala nám v doline Vajcíkova žena. V zemljanke je viacej čečiny, ako vo vojenských stanoch. Vo svietnikoch sú sviečky.

V našej „poľnej” kuchyni zhasínajú uhlíky ako vianočné hviezdičky. V stane, kde spáva i veliteľ Otec, karbidka je ako veľký luster. Chlapci ležia vystretí na pokrovcoch a dívajú sa do karbidky. Vianočné koledy z rádia približujú im domov. Kto vie, či je všade tak ticho v partizánskych bunkeroch, ako pod Jelenskou skalou? Kristus prichádza tak ako vlani povedať – nebojte sa, vyvediem vás z utrpenia a dám vám pokoj. Týmito slovami štedrovečernej kázne zastavia matky prúdy sĺz a prestanú hľadať stratených.

Do ticha, keď sme odložili všetky ťažké myšlienky o boji, o krvi, do hôr, ktoré sa staly našimi láskami pre krásu z rádia zneje vianočné posolstvo bratislavského „Vodcu”. Viem, že vtedy preklínali tak ako my „Vodcu” i jeho posolstvo k zaslepeným, tisíce dolu i v horách. Každé slovo, ktoré povedal vykrvácalo na hlavniach partizánskych pušiek, aby nemohlo byť viacej opakované. Dobili sme a v myšlienkach dokrvavili sme spolu s matkami, ktorým práve v Slovenskej Ľupči pred evanjelickým kostolom vešajú synov – partizánov, všetkých tých, ktorí mu pomáhali! Vyzvali sme toho, ktorý prichádzal k nám ako Mesiáš, aby zmietol a silou svojou zavial poslov takejto kresťanskej pravdy a takejto kresťanskej lásky! Nadarmo prichádzaš, Mesiáš hovorili sme mu, ak budú s nami žiť takíto, keď sa vrátime domov! – To bola naša najväčšia vražda, i keď bol Svätvečer.

V zemljanke, kde bude večera, sa svieti. Proviantný skupiny pripravil stôl a oznámil, že začne večera. Do zemljanky prvý vbehol Karol, šesťnásťročný študent. Zhýkol, zastal, svetlá ho zarazily – keby tu bola mamička so sestričkou – nedomyslel ďalej, lebo už ide Ivan, Ctibor, Dalibor, Vasil, Otec a ostatní. Bagarovi i jeho spoločníkovi je smutno v diere vyhrabanej do zeme. Prišli medzi nás. Spievame štedrovečernú pieseň Čas radosti. Spievame do lojového svetla sviečok. Cez celtové dvere vychádza náš spev von na sneh, na biele jedle, zachytáva sa na našej anténe a ide ďalej. Ako by boli prišli do hôr dedinskí koledníci, ako by boli zastali pod oblokom školáci s plátenou kapsičkou a čakajú na vianočný koláč. Otec, veliteľ odriadu, prihovára sa svojim chlapcom a spomína na rodinu.

– Ďakujeme chlapci, že takto môžme sláviť Vianoce, hovorí Bagar. Na druhej strane Jelenskej skaly, tam je tá pravá bieda. Osemdesiat detí evakuantov v drevenom senníku nemá ani čo jesť, ani čo si obliecť. Ak aj pre tých, priatelia, narodí sa Kristus, a to nielen pre dnešný večer, ale pre každý deň a všetky generácie po nich a po nás, privítajme Ho.

Potom dvíhame poháre do štedrovečernej noci. K betlehemským jasliam posielame prípitok na návrat domov, na nový domov po skončení vojny. Veríme, že po vojne bude všetko nové. Sme presvedčení, že treba krutej vojny, aby ľudia našli správnu cestu, ktorou ísť. Sklamanie, ktoré nás stretá tretí rok po vojne, bolo pred nami zaviate v hlbokom snehu. Na sklamanie v horách sme nemysleli. Nebolo príčin!

S odstupom času dívam sa na partizánske Vianoce v horách. To boli Vianoce najväčšieho čara.

A N D R E J  S A R V A Š”

pridal admin; zdroj: SARVAŠ, Andrej. Znovuzrodenie. Národná obroda. Vianoce 1947. s. 11